Ookamitaminaru (Hlavné Sídlo)

Chystal som si vytiahnuť zbraň, no po zvážení mojej situácie som sa bol schopný ovládnuť.
"Sk*rvisyn pošahaný. Dúfam, že sa s ňou zadusíš."
Naštvane som opustil sídlo.

"24 hodín!"
"Teda, bolo to naozaj nutné? Hádam by sa nám ho podarilo presvedčiť aj bez zbytočného cirkusu."
"Je to hajzel a na tých sa musí tvrdo. Raz za čas im je nutné pripomenúť, kto je tu pánom."

Doposiaľ som sa krčil vo svojom tmavom kútiku, keď tu zrazu nastal zlom. Pocítil som niečo, čo by sa dalo prirovnať k istému druhu telepatie.
"Oci?" prekvapene som zo seba dostal.

"Takže je mŕtvy? Naozaj? Áno. Áno. Pochopiteľne," zložil som telefón.
"Kitagawa zradila."
"Prečo sa vždy musia vyskytnúť komplikácie?"
"Počuli ste to?"
"Čo myslíš?"
"Hlas," dvaja z nich vstali a šli to skontrolovať.

Sídlo aj s jeho okolím po opakovanom vyslovení toho istého slova pocítilo otrasy.
Moja energia bola tak mocná, že ju miestnosť, v ktorej som sa nachádzal, neuniesla. Kráčal som vpred.

"Decko? To robí on?!"
"Čo všetko sa nám Orizaya snažil zatajiť?"
"Na čo čakáte?! Zastavte ho, než nám to tu všetko zničí!"
"Hai!" prikývli a a s pištoľou v ruke napadli Shoua.

Svetielko mojej nádeje opäť raz zažiarilo. Ak je skutočne niekde tu, musím ho nájsť. Už sa viac nebudem báť.
Zlikvidoval som útočníkov a blížil sa k tomu, kto ich na mňa poslal.

"T-t-t-t-t-t-to nemôže byť človek!"
Vybehol som z kresla a dal sa na útek.

Než stačil uniknúť, zastavil som ho dobre mierenou ranou.
Už sa viac nenechám ovládať krehkými ľuďmi. Teraz, keď mi prišiel na pomoc, ho nemôžem sklamať.
Opustil som sídlo.